Mladí Seničania sa v posledných týždňoch mobilizujú!
Je naozaj tak dôležité umiestniť plánované senické múzeum do budovy, ktorá síce bola postavená na tento účel, ale posledné štyri roky je využívaná hlavne mládežou a deťmi? Napriek všeobecnému nesúhlasu zo strany mládeže, zastupiteľstva a rodičov sú ľudia, ktorí s nápadom súhlasia?! Jediným vysvetlením je asi len fakt, že títo ľudia nemajú s DAVom osobnú skúsenosť. My máme.
Pred štyrmi rokmi Mesto ponúklo do správy CVČ minimálne využívanú, chátrajúcu, budovu DAVu, ktorá bola opustená už niekoľko rokov a mala pochybnú povesť. Stonožka sa hneď pustila do upratovania a brigád, ktoré sa tiahli celé mesiace. Podarilo sa osloviť desiatky dobrovoľníkov z radov študentov stredných a základných škôl, členov a bývalých členov Študentského parlamentu, záujmových krúžkov, rodičov a širokej verejnosti, ktorí sa s nadšením pustili do vypratávania, maľovania, nekonečného čistenia, opráv, ale i nakupovania, zháňania sponzorov. Robilo sa vo voľnom čase, cez prázdniny, cez víkendy aj po škole. Aj my sme sa zúčastnili väčšiny brigád a budova nám prirástla k srdcu. Nie len priestory, ale aj komunita ľudí, ktorí sa tam začali pravidelne stretávať. My, ako vtedajšie zamestnankyne CVČ, sme mali na starosti časť prevádzky DAVu a novovzniknutý krúžok „Spoločenská herňa pre mládež“, ktoré umožnili zmysluplné využitie voľného času namiesto toho, aby sa mladí bezcieľne potulovali po uliciach, krčmách a diskotékach. Mohli si tu zahrať biliard, stolný futbal, šípky, ping-pong, spoločenské hry, uvariť si čaj v zime, zohriať sa, sedieť v pohodlných kreslách a len tak sa rozprávať, hrať na gitare, či robiť projekt do školy. Spoznali sme nových ľudí, ktorí sú našimi priateľmi doteraz a študujeme spolu v Brne a Bratistalve. Aj keď sa už v DAVe stretávame len na diskusných večeroch a brigádach, vďačíme mu za túto príležitosť. A milujeme to tam stále.
I mnohé Stonožkine krúžky sa konečne mohli presunúť do väčších priestorov – tanečné prípravky, mažoretky, hip-hoperi, breakeri, thai box, dramatický krúžok Ľudovček, stolný hokej, ping-pong a mnoho ďalších.
A podujatia? Pre tie bol a je DAV ako stvorený. Dokonca i s prenocovaním, ako napr. Strašidelná noc či Pyžamová párty. Tie bývajú už 2 dni po vyhlásení „vypredané“. Obľúbené a maximálne navštevované bývajú každoročné detské karnevaly, Valentínska párty, spoločenské stretnutia pre deviatakov a piatakov – DAVY v DAVe, mládežnícka Improliga, koncerty začínajúcich kapiel, ale i filmové, diskusné a literárne večery, besedy s osobnosťami, návrhárska súťaž – Model i ostatné výtvarné či fotografické výstavy, Gitarové večery, športové turnaje, X-box show, hip-hopový večer, ale i školské súťaže, zasadnutia študentského parlamentu, spoločenské stretnutia skupiny Sonny, dokonca mestské tábory CVČ, nácviky divadelných predstavení CVČ, či rozmanité podujatia Materského centra pri CVČ. Priestory využívajú ako „azyl“ i nematuritné triedy počas maturitného týždňa, či počas branných cvičení. Stredné školy využívajú DAV na nácvik stužkovej slávnosti a imatrikulácií a mnohé triedy tu mávajú vianočné večierky a deviatacke rozlúčky (samozrejme cez deň a s pedagógmi).
Pred DAVom to boli a sú známe akcie ako Dni detí, Dni dobrovoľníkov, Dni Zeme, Dni otvorených dverí, Svetlonosenie, Street art, Proti šedým múrom, atď.
A to je len zlomok toho, čo všetko by DAV mohol ešte v budúcnosti ponúknuť.
DAV si tiež mimoriadne obľúbili i senickí hasiči, DOMKA, OZ Element a najmä senické hudobné kapely. Pretože súčasťou DAVu je kinosála s výbornou akustikou. Muzikanti tu majú svoj raj, skúšajú, tvoria, nahrávajú, je to výborná alternatíva garáží a pivníc.
Podľa slov pána Primátora bude činnosť DAVu zachovaná, dokonca až „vylepšená“, ale zároveň ponúkol na túto činnosť priestory bývalej BILLY, poprípade suterén DK Senica, ktoré však bude treba opäť opraviť a investovať do toho nemalé úsilie. Nevieme si však predstaviť, že by sa všetky podujatia mohli odohrávať medzi exponátmi múzea. Expozícia nemá byť stála, exponáty sa majú obmieňať a archivovať, ale v DAVe je minimum priestorov, ktoré by mohli slúžiť ako archív. Myslíme si, že v Senici je dostatok iných objektov, kde by mohlo byť múzeum.
V DAVe sme spoznali nových ľudí, našli nové priateľstvá, zažili veľa zábavy, zúčastnili sa mnohých podujatí či už ako návštevník, alebo ako spoluorganizátor, strávili sme tu hodiny a hodiny upratovaním a zveľaďovaním, a bolo by nám veľmi ľúto, keby si toto všetko nemohli prežiť ďalšie generácie študentov a detí.
Magdaléna Trubanová (študentka pedagogiky, Masarykova Univerzita Brno)
Ani ďalším mladým ľuďom nieje osud DAVu ľahostajný:
František Pisarovič (študent marketingovej komunikácie, UK Bratislava):
„Zámer mesta vytrhnúť budovu DAVu zo správy Centra voľného času v Senici a pretvoriť ju na mestské múzeum ma zasiahol nielen ako člena jednej z kapiel, ktoré budovu aktívne využívajú. Je to vskutku multifunkčný priestor, preto jeho premena na mestské múzeum by musela prebehnúť až nerealisticky sofistikovane, aby som si povedal niečo v zmysle: „Hej, tak to som ochotný prekúsnuť.“
No netreba zabudnúť na fakt, že Centrum voľného času vynaložilo veľa úsilia na prerod priestoru do závideniahodného stavu, v ktorom je teraz. Pod vedením pedagógov z tejto inštitúcie nastal pozorovateľný rozmach ako na objekte samotnom, tak i v jeho okolí. A neprestane ma tešiť, keď vidím DAV naplnený baviacou sa omladinou od útleho veku až po teenagerov – i keď nám to v štúdiu niekedy komplikuje akustiku.
V DAVe je zriadené aj kompletne vybavené nahrávacie štúdio M. K. production. Nejaký čas trvalo, kým sa priestor prispôsobil a začal skutočne fungovať ako celok. Stálo – a stále stojí – za tým neuveriteľné množstvo pomaly a s citom investovaného úsilia a času viacerých organizácií a jednotlivcov. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že voči spomenutým mi zámer mesta príde trocha nefér.
Ale i keby nebol. Naozaj chceme zbytočne zasahovať do niečoho, čo funguje?“
Bc. Lýdia Rosová, bývalá členka ŠP (Vysoká škola ekonomická v Praze):
„Dať DAV do rúk CVČ bol veľmi dobrý nápad. Dobrovoľníci si ho sami vo voľnom čase zveľadili a to, čo sa im zo starej budovy podarilo vytvoriť, je úžasné. Z DAVu spravili miesto stretnutia a oddychu detí aj študentov. Preto je celkom škoda im to vziať a prerobiť DAV znova na múzeum.“
Filip Nosko, bývalý podpredseda ŠP (Lekárska fakulta, Masarykova univerzita Brno):
„Azda pre každého človeka je zvláštnym zadosťučinením pocit toho, že prispieva k niečomu, čo je väčšie než on sám. Rád si to hovorím vždy, keď spomínam na čas, ktorý som venoval Študentskému parlamentu – čas, ktorý z veľavýznamnej časti patril snahe obnoviť ducha DAVu, budovy, ktorú si väčšina z nás ešte vie vybaviť ako chátrajúcu, takú, do akej naše kroky len ťažko môžu zablúdiť. Byť svedkom toho, ako sa z DAVu stalo nielen útulné útočisko mladých, ale aj liaheň ich úžasných nápadov a výborná živná pôda pre ich realizáciu, bude pre mňa navždy fascinujúce. Nie som expertom na život a tvorbu Laca Novomeského, viem ale, že prieť sa z jeho významom pre Senicu a s potrebou udržiavať jeho odkaz nažive, je márne. Dovolím si však povedať, že sám Novomeský by bol vskutku hrdý na to, že budova spojená s jeho menom slúži práve tomuto účelu. A bol by nesmierne rád za každé rozhodnutie, ktoré by umožnilo nadšeným dobrovoľníkom realizovať spoločný sen – lepšie prostredie pre život nás všetkých.“
Monika Kolényová, bývalá podpredsedníčka ŠP, bývalá členka Komisie pre mládež (Prírodovedecká fakulta, Masarykova univerzita Brno):
„Prečo by pamätné dosky, sochy či kroje mali byť ukryté stále niekde v pivniciach? Myslím si, že by sme konečne mali začať s budovaním hrdosti k Senici.“ a ,,keď k nám príde návšteva, nemáme jej čo ukázať“ – toto sú slová pána primátora. Moja otázka znie: Máme teda do pivníc presunúť mládež (navrhovaný suterén DK)? A nie je najlepšia reprezentácia mesta vziať návštevu do DAVu, tak ako funguje dnes, a povedať: „Toto si naša mládež vybudovala (s našou veľkou podporou) sama, sama si to udržiava a zveľaďuje, sme na nich hrdí?“
Martin Mudroch, bývalý člen mládežníckeho klubu v DAVe (Univerzita Komenského v Bratislave):
„Ked sa už rozhodlo, že Senica potrebuje múzeum, nechápem prečo sa vôbec uvažuje nad budovou ako je DAV. Prečo nejaký odborník analyzoval len budovu DAVu a nie napríklad aj mlyn v Čáčove alebo iné budovy. Argument, že DAV bol postavený ako múzeum mi príde tragický a komický zároveň. Rovnako aj mnohé iné, ktoré odzneli na zasadaní mestského zastupiteľstva. Slová pána primátora: “Ja nevidím problém, aby tam niekto mohol vyvíjať činnosť a popritom tam boli exponáty z mesta.” Ja osobne si teda neviem tak celkom predstaviť tanečne krúžky alebo thai-box medzi exponátmi. Taktiež mi medzi exponáty veľmi nezapadá biliardový stôl. Pre podujatia ako improliga, gitarová párty, karneval a mnohé iné by múzeum asi tiež nebolo vhodným miestom. Prečo vyhánať mládež niekam do sklepa, keď sú k dispozícii iné budovy, ktoré sa nevyužívajú. Verím, že nie som ani z ďaleka sám, čo nevidí žiadny zmysel v tom, prečo sa nad budovou ako DAV vôbec uvažuje. Keby sa chce, kľudne by múzeum mohlo byt napríklad v Čáčove a všetci by boli spokojní.“
Dušan Konečný, graffiti výtvarník Senica:
„Nezabúdajme na historické korene, ktoré u nás zapustil LACO NOVOMESKÝ. Zakladateľ AVANTGARDNEJ skupiny DAV, a predovšetkým pán umelec a tvorca.. Čiže si myslím, že DAV sa drží na správnej ceste za rozvojom detí a mládeže. Bol by na to hrdý. A múzeum? Hlúposť… ako bolo povedané: Senica má budovy, v ktorých by bolo múzeum bezproblémovo realizovateľné. Stonožka a DAV sú skvelo prepojené, iný smer je nie.
Novomeský = DAV = Stonožka! ĎAKUJEM pani Danke Kopeckej!“
Mgr. Silvia Krišáková, zástupkyňa riaditeľky pre 1.-4.ročník ZŠ Sadová v Senici, zakladateľka Materského centra Stonožkine slniečka v Senici:
„V budove DAV-u sa naša senická mládež, detičky ale aj mnohí dospelí v úlohe rodičov či pedagógov udomácnili tak rýchlo, akoby im tieto priestory patrili od samého počiatku…. V DAV-e je cítiť príjemnú, komornú, až rodinnú atmosféru. Z pozície učiteľky môžem len potvrdiť, že DAV sa stal pre našich mladých pojmom, akýmsi druhým domovom. DAV (a ľudia, ktorí v ňom zanietene pracujú) nás vždy prekvapil niečím milým, poučným a zábavným, či už to bolo počas vyučovania, či po ňom. Deti sa tešia na každé jedno podujatie, ktoré im DAV ponúkne a pochvaľujú si aj pedagógovia. No nie je to úžasné, že sa nám deti netúlajú, ale stretnú sa pod jednou strechou a navyše pod ochranným krídlom dospelého zamestnanca CVČ? Dokonca aj naše malé slniečka z materského centra si tu už našli svoje miesto! Aj ako matka hudobníka, ktorý keď v piatok príde z internátu, zhodí tašky, rýchlo sa naje a beží do DAV-u, ktorý sa mu úplne vážne stal druhým domovom (čo ma, pravdaže občas aj rozčuľuje J ). Som však spokojná, že sa mi netúla, ale možnosť stretnúť sa tam s kamarátmi pri tvorivej činnosti ho naopak napĺňa a dáva mu pocit, že je užitočný…. A na záver sa pripájam aj ako dobrovoľníčka. Spolu s našimi žiakmi sme s nadšením a radosťou pomáhali pri pretváraní DAV-u. Maľovali sme sklenené okienka, čistili miestnosti doslova od stropu po podlahu. A veľmi sme sa spolu tešili. Z toho, že budujeme niečo, kde sa budeme stretávať pri úžasných akciách, kde bude vládnuť pohoda a spontánna radosť. Neberte mladým DAV. Skúsme spolu porozmýšľať nad citlivým prepojením histórie mesta a života súčasnej mládeže. Určite sa to bude dať. Stačí len chcieť. Spýtajme sa mladých, oni majú skvelé nápady!“
Mgr. Jana Holoďáková (Okresný úrad Senica, za rodičov detí navštevujúcich CVČ):
„Deti sú naša budúcnosť. Aj to akým spôsobom umožníme deťom tráviť voľný čas , má pre nich veľký význam a môže ich výrazným spôsobom posunúť dopredu a v dnešnej uponáhľanej dobe pozitívne ovplyvniť . Teším sa z toho, že CVČ v Senici týmto spôsobom ovplyvňuje už dlhé roky mnohé deti a mládež. Obdivujem všetkých zamestnancov CVČ koľko úsilia, času a tvorivosti vynakladajú na to, aby naše deti mali vo svojom voľnom čase miesto, kde sa rozvíjajú a kam chodia radi.
Pred štyrmi rokmi dalo mesto CVČ do rúk budovu DAVu. A teraz sa rozhodlo mesto, že si budovu znovu zoberie naspäť a spraví z nej múzeum ? Prečo mesto pred tými štyrmi nevyužilo túto budovu a nevytvorilo z neho mestské múzeum ? Prečo chce mesto pretvoriť súčasné fungujúce miesto na niečo, čo nebude mať také využitie ako v súčasnosti ? Kde sa budú realizovať všetky tie zabehnuté krúžky a rôzne podujatia ? Je pre mesto efektívne začať využívať DAV ako múzeum, do ktorého je potrebné určite ešte vložiť ďalšie finančné prostriedky ? Nemôže mesto na múzeum nájsť iný priestor?
Myslím si, že mesto by malo vytvárať podmienky na to, aby podporovalo už zabehnuté a dobre fungujúce projekty . To napríklad znamená nechať budovu DAVu v dobrých rukách – CVČ Senica. „
A záver ?
… nikto z Mesta sa nebol od januára ani len opýtať, dohodnúť, podebatovať…., tobôž sa unúvať pozrieť, čo CVČ a mládež z DAVu vytvorila.
Skrátka zase v štýle rozhodnutia od zeleného stola.
