Naša autorská rubrika Podporuj lokálnych oslavovala toto leto šieste narodeniny. Nikdy počas jej existencie však nemala taký význam, ako má dnes. Už šesť rokov Seničanov zoznamujeme s často nezámymi podnikmi a podnikateľmi, z ktorých sa momentálne mnohí ocitajú v neľahkej situácii. V osemnástom dieli tejto rubriky sme sa pozhovárali s mladou majiteľkou kaviarne The Cup, Veronikou Bašnárovou, ktorá svoj podnik otvorila iba 1. augusta.
Ahoj Veronika. Mohla by si sa naším čitateľom predstaviť?
Ahojte! Volám sa Veronika, mám 19 rokov a študovala som reklamnú tvorbu na umeleckej škole v Trenčíne. Hneď po skončení strednej som sa rozhodla, že chcem ísť do ničoho vlastného.
Ako vznikla iniciatíva vlastného podnikania?
Vznikla pri cestovaní. Prvotný nápad vzinkol v Londýne. Cestujem veľa a vždy rada chodím do podnikov, ktoré ponúkajú raňajky alebo brunch, a tak podobne. Všetky cesty ma inšpirovali k myšlienke, že by som si niečo podobné raz chcela založiť aj ja. Viac sme začali cestovať, keď som mala asi 14 alebo 15 rokov, odvtedy som mala v hlave tú myšlienku, že takéto niečo by som raz naozaj chcela.
Nie si priamo zo Senice, prečo sa si sa rozhodla otvoriť si podnik zrovna tu?
Nie som, pochádzam z Vrboviec. Hľadala som nejaký vhodný priestor v okolí, a tento ma zaujal najviac, prišiel mi najvhodnejší, najviac sa mi páčil. Je tu kuchynka aj terasa.
Aká bola cesta k otvoreniu tohto podniku?
Nebolo to vôbec jednoduché, ešte aj vzhľadom k tomu, koľko mám rokov. Nielen na úradoch, všade ľudia pozerali a riešili to, koľko mám rokov. Aj s povoleniami to bolo náročné. Ľudia si stále mysleli, že neviem, čo chcem, kvôli tomu, že mám „len“ 19 rokov. V tejto dobe, aspoň mi to tak pripadá, sa ľudia až priveľmi upínajú na to, koľko má človek rokov, podľa toho súdia jeho a jeho rozhodnutia. Nie každého prioritou je chodiť každý víkend von a piť s kamarátmi.
Čím sa riadiš pri vedení prevádzky a zamestnancov? Ako si si vyberala svoj tím?
V prvom rade sa všetko odvíja od toho, že ma toto všetko veľmi baví a vždy som to chcela robiť. Čo sa týka zamestnancov, od začiatku som chcela mladý kolektív, hlavne, aby sme si rozumeli. Snažila som sa nájsť niekoho, koho tá práca baví, kto by si to sem neprišiel len nasilu vytrpieť na 6 hodín. Je pre mňa tiež veľmi dôležité, ako si robia svoju prácu a ako sa správajú k zákazníkom.
Aké boli vaše začiatky?
Haha, ľudia sem začali nejako sami od seba chodiť. Nemala som, aj napriek tomu, že som študovala reklamu, nijakú extrémnu propagáciu, akurát na Instagrame. Teší ma veľmi, že veľa ľudí nám pochválilo výrazné zmeny, ktoré sme v tomto interiéry spravili. Je to rohový priestor, dlho tu boli tmavé steny, kožené sedačky. Seničania chválili hlavne, že sa to tu presvetlilo. Tiež dosť chvália to, že ponúkame výrobky slovenských značiek a tým sa odlišujeme od iných podnikov. Ako som už spomínala, tiež veľmi dbáme o foodstyling, čo si tiež ľudia chvália. A za to sme veľmi radi.
Ako si si skladala menu a ako si vyberáš špeciality?
Celé menu som si robila sama. Od grafiky až po samotný výber jedál. Veľmi som sa snažila, aby si v menu prišli na svoje aj ľudia s rôznymi obmedzeniami a alergiami. Všade máme napríklad možnosť vymeniť kravské mlieko za rastlinné. Sama som si prešla alergiou na mlieko, a viem preto, aký je to problém sa niekde normálne najesť. Hľada som preto také recepty, kde bolo reálne nahradiť kravské mlieko inými alternatívami. Inak som sa snažila vyskladať menu tak, aby tam boli zaujímavé veci. A špeciality fungujú na rovnakom princípe. Rovnako ako o chuť a kvalitu dbáme aj o prezentáciu. Pretože ľudia najprv vidia to, ako jedlo vyzerá, až potom ako chutí.
Plánuješ časom rozšíriť ponuku o viac jedál?
Na kvantitu asi nie, skôr by som ponuku rada čas od času obmieňala.
Už sme sa rozprávali o cestovaní. Odniesla si si zo svojích ciest nejaké know-how o službách či gastre, ktoré ti dnes pomáha?
Nemyslím, že vyložene nejaké konkrétne know-how. Skôr ma cestovanie inšpirovalo v tom, že na Slovensku podniky takéhoto typu donedávna neboli moc bežné, v zahraničí boli naopak na každom rohu. Tiež som však registrovala, že sa ponuky vo veľkej miere prispôsobovali rôznym potravinovým alergiám alebo preferenciám, preto sa snažím aj toto priniesť do lokálnej gastronómie.
Spomínala si, že ťa tvoj vek najmä po byrokratickej stránke trochu obmedzoval. Myslíš si však, že má vek pre tvoje podnikanie nejaké výhody?
Myslím, že áno. Na jednej strane sa ľudia dosť pozerajú na to, koľko mám rokov a sú voči mladým veľmi nedôverčiví. Ak to mám brať zo svojho pohľadu, lepšie sa cítim v podniku, kde pracujú mladí ľudia. Tiež je pre mňa dôležité, aby sa mladí navzájom podporovali a snažili sa v živote niečo dosiahnuť.
Všimla som si, že ponúkate napríklad PIJO BIO, čo je v senických podnikoch raritou. Podľa čoho si vyberáš dodávateľov?
Chcela som sa odlíšiť tým, že budem podporovať slovenskú výrobu a lokálnych dodávateľov. Myslím si, že je treba predovšetkým podporiť domáci trh. Viem napríklad, že to PIJO BIO tu naozaj nikto neponúka, tak aj to bola cesta odlíšenia sa od konkurencie.
Hovorí sa, že Slováci nevedia správne raňajkovať. Myslíš si, že tento trend raňajkových bistier má potenciál to zmeniť?
Určite áno. Tiež som bývala taká, že som raňajkovala len jogurt alebo niečo malé, a keď som začala v zahraničí raňajkovať v takýchto podnikoch, naučilo ma to, že raňajky sú naozaj základ, ktorý ti naštartuje deň. Myslím si, že takéto podniky zamerané na raňajky sa začnú viac a viac rozširovať, a raz to príde do štádia, keď Slováci naozaj budú vedieť raňajkovať. 🙂
V Senici fungujú mnohé spolupráce medzi lokálnymi podnikmi. Máš v pláne podobnú spoluprácu?
Určite, ak by mňa alebo niekoho iného niečo napadlo, tak by som do toho jednoznačne išla. Veľmi rada niekoho podporím. Chce to ale ten prvotný nápad.
Ako to bude s vami s príchodom nových opatrení?
Chceme nechať otvorené, kým to pôjde. Od zajtra môžeme iba baliť so sebou, ale uvidíme, či budú ľudia chodiť. Ak nie, tak asi budeme musieť zatvoriť. Zatiaľ však máme stále otvorené.
Je niečo, čo by si chcela na záver Seničanom povedať?
Povedala by som možno, že by sa mladí ľudia mali prestať báť začať si niečo, čo chcú. Poznám veľa ľudí, ktorí si hovoria „Chcel by som si niečo začať, ale počkám, až budem mať XY rokov.“ Prečo čakať? Ja som sa tiež dlho zdráhala, ale tento rok som sa v máji rozhodla, zobrala som sa a hľadala priestor, a otvorila. 🙂 Bolo to celé na mne, a veľmi preto odporúčam mladým ľuďom, aby sa prestali báť ísť za tým, čo chcú, a viac si veriť.
Ďakujeme Veronike z The Cup za rozhovor a prajeme veľa šťastia!
The Cup môžete sledovať na ich Instagrame a Facebooku.
