Hokej patrí bez pochýb v našom meste k jedným z najpopulárnejších športov, no okrem jeho klasickej podoby u nás prekvitajú aj ďalšie odvetvia. Takmer na každej škole sa hráva v rámci telesnej florbal a z vlastnej skúsenosti viem povedať, že vo voľnom čase patrí hokejbal v Senici k jedným z najčastejších športov u množstva ľudí bez ohľadu na vek. Niet sa tak čomu čudovať, že sa v našom okolí rodí množstvo talentov, medzi ktorých určite patrí aj René Slezák.
Už na prvý pohľad každý vidí, že si naozaj športovo založený. Povieš nám niečo o tvojich začiatkoch Renki?
Keď som bol malý tak som plával, zhruba od piatich do siedmich možno. Potom som mal ísť vyššie no nejako ma to opustilo. V detstve som mal totiž astmu, a tak mi bol dosť sympatický práve hokej. Manka ma teda prihlásila na hokej a potom už to išlo.
Videl si v hokeji aj svoju budúcnosť alebo to bolo naozaj len z donútenia od mamy? Mal si aj nejaké vzory?
Možno ešte v piatej triede som to bral vážne, no potom sa mi otvorili oči. Podľa mňa máme všetci svoje vzory. U mňa to boli najmä legendárni hráči NHL ako Chris Pronger, Joe Thornton alebo Jarome Iginla.
Každý športovec má svoju predzápasovú pesničku a výnimkou nie je ani Renkis.
Hovoríš, že si už v hokeji nevidel zmysel. Čo teda nasledovalo potom?
Po hokeji som sa dostal ku florbalu, ktorý ma z časti drží až dodnes. S hokejom som teda koncom základky sekol úplne a nasledovalo tak iba akési prechodné obdobie, kedy som len chodil do posilky a venoval sa florbalu. Stále som však niečo hral, keďže ma baví pomaly každý šport. Motiváciou mi bol aj fakt, že už keď som bol piatak, hral som za deviatakov. Stále ma to bavilo. Baví ma behať ale ako roky pribúdajú, je to horšie.
Vráťme sa však do prítomnosti. Od hokeja si sa opäť veľmi nevzdialil a hrávaš hokejbal.
Áno, už 3 sezóny hrám v Skalickej mestskej hokejbalovej lige (SMHbL). S našim tímom sme však v lige veľké úspechy nepozbierali, no dva krát sme v playoff chytili víťaza ligy, takže môžeme povedať, že sme prehrali s najlepším. Úspechy by možno aj prišli, no s chalanmi sme sa nejako rozpadli. Nie že by sme nedosiahli v hokejbale vôbec nič, vyhrali sme totiž pár turnajov. Momentálne sa pracuje na skladaní tímu a rozmýšľa sa aj nad prechodom do inej ligy.
Pred pár týždňami sme ti držali palce na Majstrovstvách sveta v hokejbale, ktoré sa zhodou okolností konali v Bratislave. Zlato už je síce doma, no mnohých by určite zaujímalo, ako si sa vlastne do repre dostal alebo ako prebiehala tvoja príprava.
Dostal som sa tam úplnou náhodou. Môj dobrý kamarát Jaro Brečka, ktorý je brankár a hráva s Dušanom Dankom, trénerom U20 a zároveň hráčom extraligového Ružinova. Oni dvaja sa stretli na jednom turnaji, kde sa za mňa Jaro prihovoril, dal Dušanovi moje číslo a bol som tam. Zo začiatku som tomu ani neveril a bral som to len ako vtip. Čakal som že mi vôbec nezavolá.
Aj napriek tomu, že som celú sezónu hrával iba florbal a celkovo veľmi netrénoval sme sa vo forme niekoľkých zrazov nejako pripravili. Majstrovstvá sme mali dosť pod palcom aj keď dvacina nemala pomaly desať rokov žiadny väčší úspech. Všetko tak dopadlo nadmieru dobre, neprehrali sme ani jeden zápas a tie dva ktoré sme remizovali by sme za normálnych podmienok nepustili z rúk.
Takýto úspech musí určite znamenať pre každého veľa. Uvažoval si už nad tým, že by si sa hokejbalom živil aj v budúcnosti?
To nie, no boli tu už nejaké ponuky a budem trénovať aj za extraligový Ružinov s Dušanom Dankom, ale všetko je otvorené. Momentálne plánujem hrávať florbal a hokejbal chodievať po turnajoch s chalanmi (HBK Wolfs), takže skalická liga pre mňa asi tým pádom padá. Jediná škoda je, že v Senici nie je poriadne hokejbalové ihrisko na úrovni aj keď polovica Senice hrala hokej. Asi je to ale strašne finančne náročné, aj keď solídne ihrisko by sa dalo postaviť takmer za cenu štyroch lavičiek a dvoch káv.
Ďakujeme Renému za rozhovor.
