S koncom leta prichádza aj ďalšie pokračovanie seriálu s číslom #10, ktoré nás tentokrát zavedie do Južnej Ameriky, konkrétne do mesta Fortaleza, Brazília, kde odvážna Lucka Poláková strávila dva mesiace dobrovoľníckou činnosťou.
Ahoj Luci. Najprv nám, prosím ťa, predstav, o čo vlastne išlo, prečo Brazília a prečo práve dobrovoľníctvo?
Do Brazílie som sa dostala pomocou študentskej organizácie AIESEC, ktorá okrem iného sprostredkováva aj dobrovoľnícke pobyty. V mojom prípade išlo o učenie angličtiny. Chcela som najmä spoznať Brazíliu a dobrovoľníctvo mi prišlo ako dobrá cesta. Brazíliu som si vybrala preto, lebo keď som si pozerala mesto Fortaleza, videla som, že je na pláži, a to ma najviac zaujalo. Najprv som chcela ísť na Srí Lanku, ale viac ma zaujal projekt v Brazílii.
Čo bolo treba, aby si na takúto dobrovoľnícku činnosť mohla vycestovať? Ako to funguje s nákladmi?
Najprv som musela absolvovať pohovor v angličtine, podľa ktorého ma vybrali. Potom sa podpísala zmluva, s ktorou súviseli aj nejaké minimálne poplatky. Ďalej záleží na projekte, aký si vyberiete. Niekde sa robí ďalší pohovor, niekde iba vypĺňate dotazník. Čo sa týka nákladov, letenku som si platila ja, ubytovanie som mala vybavené v rodine, ktorá mi takisto poskytovala aj jedlo a cestu do školy mi platila škola, takže to bolo super.
Ako obyčajne prebiehal tvoj deň?
Ráno som išla na ôsmu do školy, cesta mi trvala pol hodinu. V tomto som mala šťastie, pretože niektorí dobrovoľníci cestovali aj dve hodiny. Doobeda som mala s deťmi hodinku aj pol angličtiny a potom sme hrali napríklad basketbal alebo futbal. Potom bol obed, a zase poobede som mala hodinu do tretej. Niekedy som mala iné deti, niekedy tie isté. Škola, kde som učila, bolo vlastne komunitné centrum, ktoré sa nachádzalo v chudobnejšej časti mesta. Deti tam chodili počas prázdnin, aby len tak neposedávali vonku. Začiatky boli naozaj ťažké, pretože som tam bola sama a v škole nikto nevedel po anglicky, takže keď som tam prišla, najprv sme sa dohovárali rukami-nohami a takisto google translator bol najlepší kamarát 😀 Neskôr prišiel so mnou robiť jeden Mexičan, takže potom to už bolo lepšie 🙂
Vo voľnom čase si si mohla prejsť okolie a spoznať krajinu. Čo bol pre teba najlepší zážitok?
Cez víkendy sme mali voľno, ktoré sme trávili návštevami pláží. Najviac ma ohúrila pláž Canoa Quebrada. Tam sme si to celé s kamarátmi pojazdili, išli sme na party, skrátka sme si to užili, ako sa len dalo. Bolo to naozaj krásne!
S akými ľuďmi si sa mala možnosť spoznať?
V tomto programe bolo najviac Mexičanov, boli tam takisto ľudia z Peru, z Európy tam bola iba jedna Talianka a takisto tam bolo veľa Rusov.
Brazília je známa svojou vysokou mierou kriminality, veľa ľudí ťa upozorňovalo, aby si si dávala pozor na svoje veci a nosila so sebou minimálne množstvo peňazí, či aby si mobil nechávala doma. Je iné, keď o tom počúvaš a keď potom reálne prídeš do takejto krajiny. Ako si to vnímala?
Prvé dva týždne som fakt chodila vyklepaná po vonku, brala som si so sebou minimálne množstvo vecí. Postupom času som sa ale uvoľnila, dá sa na to nejako zvyknúť, aj keď som so strachom dosť bojovala. Mne sa našťastie nič nestalo, ale kamarátkam sa napríklad stalo to, že boli v autobuse, nabehli tam chalani so zbraňami a všetkých okradli. Takéto prepadnutia tam boli dosť časté. Okolo 6-7 už zapadá slnko, takže bola celkom skoro tma a okolo deviatej-desiatej večer už nikto nie je na ulici. Ak ste na ulici a stretnete niekoho, je lepšie utekať, lebo vás môžu okradnúť alebo zabiť. Ja som sa preto pohybovala radšej taxíkom.
Takisto si mala možnosť navštíviť aj viaceré brazílske domácnosti. Ako vyzerali?
Ja som sa vždy pohybovala v strednej vrstve a tie domy boli približne také ako na Slovensku alebo menšie. Bolo to tam dosť podobné, rozdiel je ale v tom, že v strednej vrstve majú všetci jednu alebo viac slúžiek, čo bolo pre mňa prekvapenie. Ďalšia vec, ktorú som nečakala bolo to, že toaletný papier sa nehádže do WC. Vonku nemali žiadne kontajnery, smetiari chodili asi raz za tri dni, takže to na ulici v tých 30-stupňových teplotách pekne hnilo 😀 Čo sa týka chudobnejších častí, tak tam žijú v dome veľkom, ako je u nás jedna izba, takže to je veľmi biedne.
Bohužiaľ, kvôli úrazu si musela navštíviť aj nemocnicu. Ako by si ju opísala?
Pohotovostné oddelenie bolo celkom hrôzostrašné. 15 ľudia ležia spolu na izbe, takže vidíte všetko, čo sa komu stalo. Ale izby vyzerajú sterilne. Vždy to treba brať tak, že nie ste v Európe, ale určite to nebolo také strašné. Personál nevedel po anglicky, ale inak boli milí, vybavenie aj všetko ostatné bolo v poriadku.
Prejdime teraz na niečo viac príjemnejšie- jedlo. Čo bolo typické?
Na obed aj na večeru jedia v podstate to isté, buď nejaké mäso alebo ryžu s fazuľou. Fazuľu už nechcem pekne dlho vidieť, to bolo fakt každý deň 😀 Typická bola napríklad tapioca, čo je taká slaná palacinka, tá mi veľmi chutila. Úžasné bolo ovocie- vždy čerstvé, tam vyzreté, to nemalo chybu. Napríklad banány tam chutili úplne inak ako tu, boli hlavne sladšie a menšie.
Odporučila by si túto možnosť vycestovať aj ostatným? Zmenil sa tvoj pohľad na svet?
Ako skúsenosť to určite odporúčam, pretože spoznáte sami seba. Dostanete sa do rôznych situácií, pri ktorých zistíte, akí v skutočnosti ste, lebo veľa je to o tom, ako sa postavíte k určitým veciam, k ľudom a hlavne ste tam sami. Môj pohľad sa zmenil najmä v tom, že si vážim, odkiaľ som. V Európe sa máme určite lepšie. Aj keď ľudia sa tam tvária viac šťastne ako tu, im k šťastiu stačí asi to, čo majú. Ale ja by som tam so životom nebola taká spokojná.
Na záver otázka: čo ti chýbalo v Brazílii z domova a čo by si priniesla odtiaľ sem?
Tam mi chýbala iba rodina a kamaráti, ale netrávila som tam taký dlhý čas, takže som sa ani nenazdala a už som bola doma. Čo mi robilo najväčší problém, bola práve tá bezpečnosť. Keby si mám niečo takéto zopakovať, vybrala by som si asi Európu. Tu mi chýba rozhodne pláž! Našla som si tam super kamarátov, ktorí mi pomáhali a bolo pre mňa ťažké sa s nimi rozlúčiť. Všetci boli veľmi milí a aj keď sme si nerozumeli, boli veľmi nápomocní a ochotní.
Ďakujem pekne za interview Luci, klobúk dole!
Ak máš tip na zaujímavé príbehy Seničanov, ktorí sa vybrali do sveta, môžeš nám napísať na redakcia@senicaplus.sk
————————————————————
Seničania v zahraničí #9 „Každý deň bol plný malých víťazstiev“ – Radka Lachová vo Francúzsku
Seničania v zahraničí #8 “Je tu oveľa menej stresu” – Lucia Smolinská v Barcelone
Seničania v zahraničí #7 “Žraloky odomňa plávali 10cm” – Petra Jediná a 9 mesiacov v JAR
Seničania v zahraničí #6 “Platia tu pravidlá džunge” – Martin Mach a jeho život v Indonézii
Seničania v zahraničí #4 “Všetko dávalo ďaleko väčší zmysel”- Karol Kovačič a jeho stáž v USA
