Seriál Seničania v zahraničí pokračuje a tento krát nám prináša na cestovanie iný uhol pohľadu. Som si istá, že pri interview s odvážnou a dobrosrdečnou Peťkou Novákovou, ktorá sa v roku 2010 rozhodla vycestovať do Etiópie za dobrovoľníctvom, sa nejednému zachveje srdiečko. Presvedčte sa o tom sami 🙂
Ako si sa dostala k dobrovoľníckej práci a čo ťa k nej motivovalo?
Všetko to bola súhra okolností, náhod a príležitostí. Vďaka kamarátke som chodila vydávať polievku bezdomovcom na bratislavskú hlavnú stanicu. Chcela som však pomáhať viac, no na prácu v teréne som nemala požadované vzdelanie. Myšlienku na rozvojový projekt v zahraničí som si absolútne nepripúšťala práve kvôli vzdelaniu – vyštudovala som marketingovú komunikáciu, čo je z úplne iného konca, ako sú zdravotnícke odbory a odbory sociálnej práce. Po čase som sa dozvedela o možnosti pracovať na rozvojovom projekte aj bez špeciálneho vzdelania. Jeden klik na internete a spustila sa celá séria udalostí, a ja som do roka a do dňa sedela v lietadle a neverila som vlastným očiam, že žijem svoj sen.
Aká bola náplň tvojej práce?
Pracovala som ako sociálny pracovník. Náš deň sa začínal varením a vydaním terapeutického mlieka pre podvýživené deti, museli sme skontrolovať či detičky mlieko vypijú, či nemajú iné ťažkosti. Podvýživené deti sme evidovali v malnutričnom programe, merali a vážili ich, edukovali matku a riešili sme, čo bolo treba. Do našej ambulancie prichádzali pacienti, ktorí nemali peniaze na lieky alebo mali chronické rany a 3x do týždňa dochádzali na preväzy. Boli rutinné dni a boli dni, kedy sme riešili operatívne rôzne situácie.
V akom stave je zdravotníctvo v Etiópii?
Na túto otázku by som vedela rozprávať nekonečné množstvo príbehov. V prvom rade si neodpustím poznámku, že aby Slováci boli o trochu viac spokojní so slovenským zdravotníctvom, museli by zažiť to etiópske. Ak musí Etiópčan navštíviť nemocnicu, musí si pobyt a liečbu hradiť, zaplatiť doslova za každé rukavice, ktoré lekár použije pri jeho ošetrení. Zažila som pána, ktorý musel predať kravu, aby mohol hradiť svojej dcére liečbu v nemocnici. Skúste si to porovnať. Žijete na Slovensku, ráno sa zobudíte, bolí vás v krku. Idete k svojmu lekárovi, ktorého máte v mieste svojho bydliska, možno sa k nemu dopravíte vlastným autom, možno si chvíľu posedíte v čakárni, vyšetria vás, v lekárni si vyberiete recept a možno doplatíte pár eur. Žijete v Etiópii. Už niekoľko dní sa zobúdzate s bolesťou, ale musíte chodiť do práce, aby ste uživili rodinu. Keď už to začína byť vážne, rozhodnete sa ísť k lekárovi. Nemáte však na lekára dostatok peňazí, tak musíte voliť bezplatnú starostlivosť a prichádzate na náš projekt, ktorý je vzdialený niekoľko hodín cesty autobusom alebo pešo.
Mohla by si popísať každodenný život ľudí, s ktorými si sa stretávala a ktorí žili v oblasti, kde si ty pomáhala?
Najviac času sme trávili s pacientmi a etiópskymi zamestnancami nemocnice. Z pacientov sa okamžite stáva silná komunita, všetko prežívajú spoločne, aj radosť, aj smútok, pomáhajú si s deťmi, hrajú sa spoločenské hry, zapletajú tradičné africké vrkôčiky, ak chcú, môžu si v nemocnici privyrobiť pomocnými prácami v kuchyni, práčovni. Ľudia v dedine v bežné dni riešia varenie, pranie, nákup na trhu alebo v obchodíku, prípravu jedla, zabezpečenie vody. Neodmysliteľná súčasť dňa je posedenie pri káve so susedmi a s priateľmi. Posedenie pri káve sa začína zdĺhavým a voňavým procesom prípravy kávy od praženia až po voňavú šálku pravej etiópskej kávy. Je to krásny rituál, kedy ľudia trávia čas spolu.
Navštívila si aj typickú etiópsku domácnosť, ako vyzerala?
V Nemocnici Sestier Matky Terezy, pod záštitou ktorej bol aj náš projekt, sme sa veľmi zblížili s etiópskym personálom. Veľká česť pre nich bola, keď sme prijali pozvanie na obed alebo večeru k nim domov a oni nám pripravili to najlepšie. Ako prejav úcty nám ponúkli teplé kravské mlieko, ktoré je u nich veľmi vzácne a ja ho nedokážem vypiť. Ľudia, ktorí pracujú a žijú usporiadaný život, majú svoje bývanie veľmi jednoduché, ale čisté, útulné, na stenách nesmie chýbať svätý obrázok, mapa sveta alebo Ronaldo 🙂 Na návšteve som veľa krát zažila TV, DVD a pozrela som si aj jeden diel seriálu Priatelia v amharčine 🙂
Okrem charitatívnej činnosti si bola aj na mnohých zaujímavých miestach. Povieš nám o nich viac?
Veľmi často sme chodili na výlety s mexickým kňazom, ktorý v Kibre Mengist a okolí pôsobí viac ako 12 rokov. Vďaka nemu a vďaka našim sestrám sme mohli zažiť svadbu, krst dieťaťa, voľby do rady starších, oslavy významných etiópskych sviatkov, zažila som vyučovanie v škole aj poobednú siestu v materskej škole. Sú to zážitky, ktoré nemá bežný turista šancu zažiť, my sme sa dostali Etiópii „pod kožu“. Ja osobne mám veľmi rada atmosféru hlavého mesta Addis Abeba. Toto mesto sa určite nedostane do TOP najkrajších miest sveta. Vlastne by som povedala, že nie je pekné, ale mňa dostalo 🙂 Veľmi rada som využívala ich spôsob tzv. MHD, ktoré je továrňou na zážitky a veľmi milé a zaujímavé stretnutia.
Stretla si veľa ľudí, ktorí mali ťažký osud, ktorí doslova bojovali o prežitie, a dokonca pred tvojimi očami niektorí tento boj prehrali. Takáto misia je určite psychicky veľmi náročná a nie každý by ju zvládol. Aké predpoklady by mal mať človek, ktorý sa chce vydať týmto smerom?
Človek musí byť, podľa môjho názoru, v prvom rade otvorený, rešpektovať krajinu, do ktorej cestuje, jej zvyky, mentalitu, históriu, rituály, náboženstvo. Neodsudzovať, ale snažiť sa pochopiť, hľadať korene, prečo veci fungujú tak, ako fungujú a z čoho pramenia. Takisto by človek nemal ísť na rozvojový projekt s očakávaním, že zachráni celý svet, pretože často krát sa ocitne v situácii, kedy má „zviazané ruky“ a nemôže urobiť absolútne nič a tento stav neuveriteľne frustruje.
Raz sme museli z nemocnice prepustiť ženu s polročným chlapčekom a dozvedeli sme sa, že sa nemá kam vrátiť, pretože v dedine, kde bývala jej vypálili dom, lebo jej manžel je vo väzení. Mesiac sme jej synčeka liečili na podvýživu a pridružené ochorenia a bolo nám jasné, aký priebeh by mal jeho stav, keby sme ich prepustili. Takže vtedy sa človek púšťa na beh na dlhú trať…skúša, snaží sa, vybavuje. Keď mi táto mamička na konci nášho pobytu skryla do dlane kľúč od svojho nového príbytku so slovami : „Keď budeš hocikedy v Etiópii, si vítaná“, tak ma zalial pocit dojatia a človek si pomyslí, že možno nedokážeme zmeniť celý oceán, ale tá kvapka stojí za to.
Opísala by si nám tvoj najsilnejší zážitok?
Najťažšia otázka celého rozhovoru. Naozaj neviem vybrať jeden zážitok, pretože tých z kategórie „najsilnejší“ bol hojný počet. Bolo naozaj veľmi veľa smutných udalostí, kedy nám zomreli detičky. Viem, že to bude pre veľa ľudí prekvapivé, ale ja som na tomto projekte zažila oveľa viac radostných momentov, ktoré boli pre mňa silné. Mala som veľmi rada, keď sme s pacientmi len tak sedeli v nemocničnom patiu, oni nám zapletali africké vrkôčiky, bandaska na vodu poslúžila ako perkusie, všetci spievali a boli veľmi šťastní, že s nimi trávime čas. Keď sme odchádzali na Slovensko, prišla sa rozlúčiť celá nemocnica, personál, pacienti, naši priatelia… bolo to veľmi dojímavé, ťažké a určite to bol jeden z najsilnejších momentov, na ktorý sa nezabúda.
Zmenili tieto skúsenosti tvoj pohľad na život, aký žijeme my tu na Slovensku?
Môj pohľad na život sa prirodzene formuje, ale nie je to zásadne iný pohľad „pred Afrikou a po Afrike“. Každý deň sa snažím byť vďačná za všetko, čo v živote mám, vychutnať si prítomný okamžik a učiť sa pokore.
Viem, že do Etiópie si sa ešte dva krát vrátila. Čo ťa k tomu viedlo?
Keď sa prvý krát blížil deň odchodu, tak sa vo mne bili dva pocity – na jednej strane veľká radosť, že budem doma a na druhej strane obrovský smútok, že odchádzam a netuším, či sa niekedy vrátim. Na Slovensko som pricestovala s vedomím, že sa chcem na projekt vrátiť a o rok som vycestovala opäť. Afrika je láska na celý život 🙂 Tretí raz som už išla iba na krátky výlet do hlavného mesta stretnúť sa s priateľmi.
Chýbalo ti tam niečo zo Senice? A naopak, čo by si priniesla z Etiópie do Senice?
Úplne najviac mi chýbala moja rodina, knihy, keď už som nemala čo čítať a samozrejme sme často snívali o rôznych slovenských pochúťkach 🙂 Z Etiópie by som nič nechcela vyviesť, pretože tam má všetko tú správnu atmosféru, vône a chute. Ale keby som mala zázračný prútik, tak by som si určite priala, aby mohli naši etiópski priatelia navštíviť naše Slovensko a mohli by sme im oplatiť ich pohostinnosť a ešte aspoň jeden kúsok typickej etiópskej placky – indžary 🙂
Ďakujem ti krásne za obohacujúce interview Peti 🙂 Mimochodom, Peťka získala za svoje fotografie z Etiópie 1. cenu vo fotosúťaži „Vždy je dôvod pomôcť“. No a mne to nedá nakoniec ešte nepridať ďalšie foto, pretože všetky majú úžasnú výpovednú hodnotu.
