Ďalší diel seriálu Seničania v zahraničí je na svete a ja sa teším, že ti tento krát môžem sprostredkovať príbeh odvážneho Martina, ktorý si plní svoje sny v Indonézii.
Ahoj Maťo. Zatiaľ viem o tebe asi toľko, že si odišiel do Londýna, tam si sa spoznal s tvojou teraz už manželkou a že žiješ v Indonézii …na začiatok dosť dobré hah, ale chceme vedieť viac 🙂 Tak mi prosím ťa najprv povedz, s akým cieľom si odišiel do Londýna?
Do Londýna som sa dostal po tom, čo som si po vysokej škole vyskúšal prácu v advokácii aj v štátnej správe, ale ani jedno mi úplne nevoňalo. Navyše som mal ešte stále iba 24 a vždy som chcel pracovať niekde za hranicami. Bookol som letenku a do týždňa som mal job. Aj keď iba ako čašník, ale 5-krát lepšie platené než koncipientská prax a 3-krát než s tetkami čaj popíjať celý deň. Pomedzi to som rozposlal prihlášky na magisterské štúdium, z ktorých sa dve ujali, zlepšil som si angličtinu a od septembra nastúpil popri práci do školy.
Teraz ale žiješ v Indonézii..čo všetko stálo za tvojím rozhodnutím presťahovať sa tam? Bol tento krok opustiť domov a začať nový život tisícky kilometrov ďaleko ťažký alebo si v tom mal celkom jasno?
Áno, žijem najmä v Jakarte, takže ak si predstavujete pláže a tropické pralesy, vyzerá to tu skôr ako v indickom filme plnom dopravných zápch a všeobecného chaosu. Na víkendy utekám na Bali alebo ak mám viac voľna, tak cestujem aj ďalej. Indonézia má 1700 ostrovov, takže ak by som mal každý deň navštíviť jeden, potreboval by som na to viac ako 46 rokov, takže mám čo robiť.
A čo stálo za tým? No my chlapi väčšinu vecí robíme kvôli ženám, a inak to nebolo ani v mojom prípade. Navyše, ja som sa vždy chcel ísť pozrieť do iných častí sveta. Čím ďalej, tým lepšie. Okrem rodiny a priateľov ma na Slovensku nič nedržalo, takže moc rozhodovania v tom nebolo, skôr krok do neznáma. Ale nikdy som ho neoľutoval. Šance, ktoré mi život ponúka prijímam. Myslím, že by som skôr ľutoval tie, ktoré som nevyužil, než tie, ktorých som sa chopil, aj keby sa nevydarili. To však nebol tento prípad. Po príchode sme sa s frajerkou zasnúbili a sľúbili sme si, že to skúsime tu. Nevylučujeme, že sa raz vrátime do Európy alebo to skúsime na úplne inom kontinente. Svet je dnes jedna veľká dedina, ľudia žijú úspešne životy na všetkých svetadieloch. Je to len o tebe, kde si spravíš svoj svet.
Indonézia je v porovnaní so Slovenskom diametrálne odlišná..zažil si kultúrny šok či bolo pre teba jednoduché prispôsobiť sa kultúre štátu s najväčšou moslimskou populáciou na svete?
Indonézia môže byť krajina s najväčšou moslimskou populáciou, ale je aj krajinou založenou na rešpekte voči ľuďom všetkých náboženstiev, kultúr a rás. Akokoľvek zaostalo tu ľudia žijú, myslím, že v tomto by sme si z nich mali zobrať príklad. A kultúrne šoky zažívam stále, každý deň, aj po dvoch rokoch, čo som tu. Ale ľudia sú tu veľmi príjemní, večne usmiati a tak sa problémy prekonávajú oveľa ľahšie.
Čím sa v Jakarte zaoberáš?
Pracujem pre firmu, ktorá pestuje palmy a vyrába z nich palmový olej, ktorý si v Senici natankuješ do svojho TDI-ička alebo ho zješ vo svojej obľúbenej čokoládovej poleve. Olejové plantáže majú celosvetovo dosť negatívne renomé pre výrub vzácnych pralesov a ničenie ekosystémov ohrozených živočíchov. Normálne by mi bol môj job pre podobnú firmu proti srsti, ale keďže mi ponúkli miesto v oblasti udržateľného rozvoja, môžem zodpovedne povedať, že robíme biznis s hlavným záujmom o životné prostredie a domorodé obyvateľstvo.
Ako by si porovnal život na Slovensku a v Indonézii?
Myslím, že život na Slovensku je omnoho stereotypnejší, ale o to pokojnejší a menej uponáhľaný. Teraz píšem o Jakarte, to je totiž iný svet ako hocikde inde. Indonézia je zaostalá a pomalá, Jakarta ja zaostalá a uponáhľaná. Najväčší rozdiel by som asi videl v tom, že aj keď si to mnohokrát neuvedomujeme, náš život na Slovensku je riadený súborom dobre prepracovaných pravidiel, s ktorými sme sa stotožnili už od narodenia a často ich ani nevnímame. Tu naopak takéto bežné každodenné pravidlá vôbec neplatia, platia tu pravidlá džungle. Prispôsobivejší vyhráva. Stále sa snažím vo všetkom hľadať nejaký systém, pravidlo, podľa ktorého by som sa s niektorými situáciami ľahko vysporiadal, ale zatiaľ sa mi ho nepodarilo odhaliť. Je to jednoducho chaos a treba byť neustále v strehu.
Aké miesta si mal možnosť navštíviť a ktoré ťa najviac očarilo?
Za tie dva roky som už navštívil väčšinu väčších ostrovov. Indonézia je neskutočne rôznorodá, každé miesto vyzerá trochu odlišne od toho predchádzajúceho. A platí, že čím menej dostupné, tým krajšie miesto tam na teba čaká. Veľa sa tu potápam, podmorský svet je tu jeden z najrozmanitejších na svete. Je to ako cestovať na iné planéty plné mimozemského sveta. Surfing je tu tiež lepší ako u nás 🙂
Svoje áno ste si s manželkou povedali v Indonézii.. ako vyzerala taká svadba? Bola odlišná od typickej Slovenskej?
Najväčší rozdiel je v počte hostí. Kým na Slovensku je na svadbe možno do 100 ľudí, na našej bolo 2500. S tým sú spojené nekonečné prípravy a plánovania všetkého možného aj nemožného. Je to ako taký menší festival. Inak si myslím, že je všetko dosť podobné, kostol a potom party, na ktorej sa veľa pije, spieva a tancuje. Recepciu sme mali pod holým nebom, ale to je myslím celkom nezvyk aj tu. Väčšina ľudí totiž bez klimatizácie ani prstom nepohne. Inak, bol som aj na veľa tradičných moslimských svadbách, kde novomanželia majú krásne tradičné kostýmy a svadba väčšinou trvá celý týždeň. To je pravá exotika.
Počkaj počkaj, dobre čítam 2500? Nepridal si náhodou jednu nulu?
Áno, čítaš dobre. Naša svadba bola v katedrále, a tá bola tak plná, že sme museli zariadiť extra sedenie vonku. Pod holým nebom bola len recepcia, ktorú sme mali zámerne na Bali, aby sa nám tam nedotrepali všetci tí ľudia. Tu v Indonézii je úplne normálne, že na svadby chodia také počty ľudí. Pozvánky sa posielajú asi všetkým ľudom, o ktorých ste vy a hlavne vaši rodičia počas života natrafili a pozvaní si to považujú za česť na svadbu prísť. Preto môj pravidelný víkendový program väčšinou pozostáva z nejakej tej svadobnej recepcie.
Rozmýšľal si niekedy o tom, že by si sa vrátil na Slovensko?
Nikdy som za sebou nezatváral žiadne dvere, v živote je všetko možné. Aj keď pri dnešnej ekonomicko-politickej situácii by som tam asi dlho nevydržal. Skôr asi niekde inde v Európe, kde štát slušných, vzdelaných a snažiacich sa mladých ľudí podporuje. Každopádne na Slovensko sa budem vždy rád vracať, za rodinou, priateľmi a krásnou prírodou.
Čo ti chýba zo Senice? A naopak, čo by si priniesol z Indonézie do Senice?
Často sa mysľou vraciam do detstva na rôzne miesta, kde sme trávili voľné chvíle. Takže asi celá Senica ako domov, keď som občas homesick. Chýba mi ten neskutočný pokoj a ticho, to nič v slove Senica. Chýba mi rodina, kamaráti, dobré pivko a pokec po slovensky. Alebo ešte lepšie, po záhorácky. Na Indonézanoch najviac obdivujem ich neskutočný pozitivizmus, priateľskosť, otvorenosť a všeobecnú pohodovosť. V týchto veciach sú nám úplným protikladom. My sme neustále zamračení, závistliví a milujeme sa sťažovať a kritizovať. Život je omnoho príjemnejší, ak sú všetci okolo teba usmiati.
Ďakujem ti krásne za tvoj čas a držím palce do budúcna! PS: Kedy nás pozývaš na návštevu?
Na záver si NEZABUDNITE vychutnať Maťove dobrodružné video z cestovania po Indonézii a ďalšie, ktoré venoval vtedy ešte svojej priateľke na výročie. Pozitívna nálada zaručená!
Sim
